Búchanie na pekelnú bránu
Búchanie na pekelnú bránu Ani najstarší pamätníci dnes už nedokážu presne zrekonštruovať, čo sa v tú osudnú noc odohralo. Priami svedkovia sú dávno po smrti – spolu s nimi aj uši ochotné počúvať priznania, ktoré sa nikdy nedostali na papier. V archívoch sa zachovali len strohé, fragmentárne zmienky. Čin nebol nikdy riadne vyšetrený. Odohral sa tesne pred príchodom sovietskeho frontu a od samého začiatku zostal na okraji záujmu. Pamätnícke záznamy z rôznych dôvodov zaryto mlčia o menách páchateľov, hoci medzi ľuďmi sa ešte osemdesiat rokov po udalosti potichu prenášajú z úst do úst. O čo sa teda môžeme oprieť? Zostali len nepriame stopy: miesto činu označené dvoma krížmi, vojenský hrob s menami obetí, útržkovité spomienky tých, ktorí ich počuli od svojich otcov. V detailoch sa tieto výpovede rozchádzajú, no v základných rysoch sa zhodujú – v mieste, v menách aj v samotnom akte. Príbeh sa časom scvrkol na niekoľko viet. O pár rokov ich možno zostane ešte menej. A aj tie si budú navzájom ...