Búchanie na pekelnú bránu

Búchanie
na pekelnú bránu

Ani najstarší pamätníci dnes už nedokážu presne zrekonštruovať, čo sa v tú osudnú noc odohralo. Priami svedkovia sú dávno po smrti – spolu s nimi aj uši ochotné počúvať priznania, ktoré sa nikdy nedostali na papier. V archívoch sa zachovali len strohé, fragmentárne zmienky. Čin nebol nikdy riadne vyšetrený. Odohral sa tesne pred príchodom sovietskeho frontu a od samého začiatku zostal na okraji záujmu. Pamätnícke záznamy z rôznych dôvodov zaryto mlčia o menách páchateľov, hoci medzi ľuďmi sa ešte osemdesiat rokov po udalosti potichu prenášajú z úst do úst.

O čo sa teda môžeme oprieť? Zostali len nepriame stopy: miesto činu označené dvoma krížmi, vojenský hrob s menami obetí, útržkovité spomienky tých, ktorí ich počuli od svojich otcov. V detailoch sa tieto výpovede rozchádzajú, no v základných rysoch sa zhodujú – v mieste, v menách aj v samotnom akte. Príbeh sa časom scvrkol na niekoľko viet. O pár rokov ich možno zostane ešte menej. A aj tie si budú navzájom odporovať. Tak to s príbehmi býva.

Pokúsime sa teda variť z toho, čo máme. Nebude to dokumentárna polievka – surovín je príliš málo. Pridáme preto štipku obrazotvornosti. 

Scéna

Na prvý pohľad pôsobí miesto idylicky. Úzka čistinka, stratená v strmých hrabušických horách, do ktorých si človek musel cestu doslova vyrezať. Čistinou preteká malý, kryštáľovo čistý potôčik. Pod drevenou zvážnicou, ktorá ho preklenuje, prepája rad bielych skalných stupňov ukladaných do krátkych, takmer kolmých kaskád. Pri potoku stojí drobný drevorubačský barak. Vedľa horí malý, v temnote hôr však až oslnivo žiarivý oheň. Okolo neho sedí skupina mužov.

Čas je takmer sviatočný. Je 23. december, od Štedrého dňa všetkých delí len niekoľko hodín. Končí sa ďalší rok vojny. Už to nebude trvať dlho. V blízkych Hrabušiciach bude ešte celý mesiac sídliť nemecký štáb. Potom sa dvihne a pod tlakom východného frontu pohne ďalej na západ. Zvyškom povstaleckej armády, hŕstke partizánov a všetkým štvancom patria však v tejto chvíli už len tie najskrytejšie miesta v horách. Presne ako toto.

Vojak 

Kedykoľvek silno zažmúril oči, jeho tvár sa menila na neľudskú masku. Keď ich v posledný deň svojho života opäť pootvoril, len na úzku štrbinu, aby nezrozumiteľne odpovedal na vyšteknutú otázku, maska už zostala. Neopustila ho ani pri poslednom obraze, ktorý si zo sveta odniesol – chladná, kovová hlaveň mierila priamo na jeho tvár.

* * *

Už takmer dva dni bol vlastne mŕtvy, hoci myseľ aj telo to z nejakého dôvodu odmietali prijať. Živá mŕtvola, ktorá sa plazila horou. Náhodný svedok by si pretrel oči, v lepšom prípade by si pomyslel, že mu zle vypálený chľast, ktorým ho pohostilo to diabolské partizánske dievča, zmiešal sen s realitou. Túžba žiť býva silná. Niekedy popiera zákony logiky, poháňa torzo tela aj vtedy, keď je ortieľ dávno podpísaný. Ak v schránke ostane aspoň iskra, horí – hoci nezúčastnenému je od začiatku jasné, aký bezvýznamný je ten plamienok.

V tú studenú decembrovú noc sedeli pri ohni a čakali na ráno. Zohrievali sa pálenkou, obavami, ďalšou pálenkou, rozhovorom a odhodlaním. Odišli narýchlo. Rozhodli sa, že vojna je prehratá, a že utečú skôr, než si vyžiada ďalšiu daromnú obeť - ich životy. Nabrali si proviantu, koľko vládali uniesť a peniaze – všetko, čo človek potrebuje, keď je na úteku.

Celý deň šli horou. Zaviaté cesty rozoznávali len podľa úzkych priesekov, ktoré delili les naľavo a napravo od nich. Pred večerom dorazili na Pílu, do malej drevorubačskej osady niekoľko kilometrov od Hrabušíc. Prespia tu a ráno pôjdu ďalej. Domáci neprotestovali. Práve naopak – presvedčili ich, aby zostali a oddýchli si. V bezpečí. Neďaleko je chatka, teraz prázdna, zo všetkých strán krytá nedostupnými svahmi hôr. Nik ich tam neprekvapí.

Prečo nie, povedali si. Pár desiatok minút chôdze ešte zvládnu. 

Cesta viedla najprv korytom potoka, potom sa ostro zarezala do jedného zo strmých úbočí hlbokej doliny. Kráčali takmer hodinu, kým dorazili. Všade navôkol sneh, ticho a zimná krajina. Z každého stromu akoby príroda šepkala: „Vianoce si našli cestu aj sem, pútnik“. Keby nebolo zimy, ktorá sa im po celodennej námahe zahryzávala až do kostí... 

Zložili veci a urobili oheň. Čas si krátili rozhovorom, alebo len potichu počúvali pukot horiaceho dreva. Postupne sa ukladali spať, natlačení jeden na druhého v stiesnenom priestore. Čakali na skoré ráno. Les bol dnes ich spojencom, neprístupné skalné galérie nad nimi ochranou. V myšlienkach sa vracali domov. S trochou šťastia sa tam dostanú a zvítajú sa s blízkymi. 

Potom zaznelo krátke, suché šťuknutie.

Nasledovala rýchla salva a krik v bezprostrednej blízkosti. Nočné ticho hôr, ktoré ešte pred sekundou narúšal len jemný zurkot vody, sa v okamihu zmenilo na šialené, ohlušujúce peklo. Démon sa prebudil, vzduch sa pod ohromnou ozvenou úplne zlomil. 

Nemali čas reagovať. Ich telá prijímali dávky projektilov. Vojak sa zviechol na bok. Vedel, že ho zasiahli – do ruky, ramena, chrbta. Určite do ucha - do očí mu prúdom tieklo niečo teplé. Krv. Jeho vlastná, alebo niekoho iného? Čo sa stalo? Našli ich? Kto?

Krik, nadávky, nervózna streľba. Nezrozumiteľná slovenčina, možno poľština. Nedokázal to rozlíšiť. Niektorým slovám rozumel. Sprievodcovia!

Stále bol pri vedomí. Náhle, zúrivo zatúžil neumrieť práve tu.

Nevedel, koľko rán dostal. V podstate ani necítil bolesť. Že je vážne postrelený, poznal len z tupých úderov, ktoré ho ako magnet zrazu pritiahli dole k zemi. Nemohol sa pohnúť. Šok? Ťažký priestrel? Ležal s naširoko otvorenými očami a ústami, lapajúc po dychu ako kapor na suchu. Zbadal mladého Györgyho, sotva pár centimetrov od seba. Aj jeho oči boli dokorán, no zreničky už prázdne, sklené, s odrazom ohňa, ktorý v tej chvíli explodoval a zmenil sa na biele svetlo. 

Tuho zavrel oči. Streľba neutíchala. Hučalo mu v ušiach, ozvena skál sa valila dolinou. Nepohol sa. Nevedel pohnúť ani prstom. 

Keď oči znovu otvoril, György tam stále bol – rovnaký, nehybný, s rybím, úplne vyhasnutým pohľadom. Streľba konečne utíchla.

Hlasy sa krátko prekrikovali, rýchle, úsečné. A potom zmĺkli. Cítil, ako mu krv stále steká po čele, cez oko, po líci na zem. Krváca. Jediný dôkaz, že ešte žije. Oči mu zalievala hmla, napokon ich zastrela úplne.

Prebral sa, keď zacítil ruky. Ťahali ho po zemi, ako vrece. Potom ho hodili na horiacu kopu.

Necítil. Nič.

Zavrel oči a nechal sa unášať tmou. Zdalo sa mu, že padá do obrovskej pece, z ktorej sa k nemu tie ruky naťahujú. Snažili sa ho uchopiť, vtiahnuť dnu. Až sa im to podarilo. Plameň ho pohltil.

Keď sa prebral, ležal na okraji pahreby. Nohy mal stále v ohni. Plamene ešte žili. Z posledných síl napol telo a pokúsil sa odplaziť. Išlo to! O centimeter. O ďalší. Po nekonečnej námahe sa dostal do bezpečnej vzdialenosti. Dýchal prerývane, piskľavo. Ležal na horúcej, vlhkej zemi a snažil sa prinútiť myseľ pracovať.

Nikto si jeho pohyb nevšimol.

Okolo nebolo počuť hlasy. Len občasný pukot dreva, ktoré sa škvarilo v pahrebe – spolu s telami kamarátov, obhorenými ako pochodne. S hrdelným výkrikom sa ešte raz pokúsil pohnúť. Potom opäť upadol do tmy.

Zobudil sa nad ránom. Obloha nad stromami bledla. Oheň už len tlel, občas zafučal a praskol. Oranžová pahreba na okrajoch chytala bielu farbu. Okolo hlavy mu poletovali chumáčiky. Nebol to sneh. Jemný popol, ktorý roznášal slabý vánok mu snežil na hlavu a to, čo kedysi bývalo telom.

Pozrel na groteskne skrútené torzá, noriace sa z mora pahreby. Pohyb hlavy ho bodol ostrou bolesťou. Konečne niečo zacítil. Žije.

Valigurka 

Vstala ešte pred svitaním. Noc bola nepokojná, roztrhaná snami, ktoré sa jej vracali príliš často a zakaždým s rovnakou ťažobou. Včera ich videla – mužov miznúcich v hore, siluety tmavé proti snehu, sprevádzané cudzími postavami. Dala si pozor, aby ju nezbadali. Ešte bolo dosť svetla na to, aby si bola istá smerom, ktorým sa vybrali. Na akého čerta tam mieria? Zavrtela hlavou. Lepšie je nevidieť, lepšie je nevedieť. 

V sne sa k nej vrátil býk. Ťažký, dychčiaci, s teplým dychom, ktorý cítila na koži. Tlačil na ňu, cítila ho priam fyzicky. Nemohla sa pohnúť, vlhkým nosom sa obtieral o hruď, brucho a zabiehal nižšie a nižšie. Zrazu zastal, zarytý do podbruška a náhle zmizol – zostala len krv, výstrely a ticho, prerušované suchým pukaním. Keď sa prebrala, dom bol tichý. Len kukučkové hodiny mechanicky odrátavali čas, jediná vzácna vec, čo v dome ostala.

Už nezaspala. Nakoniec vhupla do papúč, potme našla kľučku a vyšla von. V kuchyni bolo citeľne chladnejšie. Zapálila petrolejku. Slabé svetlo odhalilo známe obrysy stien, stôl, lavicu. Rýchlo si obliekla teplý, huňatý sivý sveter, okolo hlavy uviazala šatku a cez plecia prehodila ťažký a pre ňu priveľký filcový kabátec. Vonku ju ovalil mráz, ostrý a neľútostný. Urobila pár krokov k drevenej búdke a čo najrýchlejšie sa vrátila späť.

V kuchynskej piecke rozložila oheň. Veselý praskot triesok ju pookrial. Keď sa vrátila do izby, deti sa už mrvili pod perinou. Už nepospí. S úsmevom ich oslovila a ako na rozkaz obe deti vyskočil, vybehli do kuchyne a s očami plnými očakávania hľadeli na predmet záujmu. Stromček stál v kúte, ozdobený skromne, no s láskou. Sušené šípky a jablká, pár salóniek, pozlátko, ktoré si pamätalo lepšie časy. Pod stromčekom dva balíky. Pre obe deti neprekonateľné lákadlo. Pozerali na mamu. Môžeme? blčali im oči jedinou otázkou. Keď prikývla, vrhli sa pod stromček. Nebolo toho veľa. Jabĺčka a zopár cukríkov na cmúľanie, handrová bábika pre Emku a malá, ale takmer dospelácka sekierka pre Peťka. Taká, po akej dávno túžil. Vzala ju od Klingu už v lete. 

Vstala a pripravila skromné raňajky, pre každého za krajec chleba a hrnček mlieka. Dnes budú až do večere postiť. 

Dopoludnie strávili spolu. Nasekala triesky, Petrík jej pomáhal. Podonášala drevo k obom pieckam, nanosila vodu, ešte raz spolu upratali celý dom. Potom sa pustila do príprav na večeru. Deti nechala vyjašiť sa vonku – snehu v posledných dňoch napadlo poriadne. Schmatli sánky a razom ich nebolo. 

Nadrobila starý chlieb, namlela mak i cukor. Na sporáku začala variť fazuľa, ktorá už od včera mäkla v kastróliku. Zvonka sa náhle ozval zvuk motora. V ľaku nechala všetko tak a rýchle vybehla von. Len kúsok nad jej domom sa ťažké auto zaborilo do záveja, hodilo spiatočku a otočilo sa. Vystúpili z neho dvaja Nemci. Jemne im prikývla na pozdrav. Bez slova jej pozdrav opätovali a pokračovali v načatej debate, v rukách sekera a píla. Vošli do lesa.

Spomenula si na včerajšiu scénu s chlapmi, ktorí zmizli proti potoku Nevšimla si, že by sa odvtedy vracali späť. Zvláštne. Zvyčajne jej neuniklo nič.

Vrátila sa do domu a opäť sa chytila varechy. Hmkala si vianočné koledy – najskôr potichu, potom hlasnejšie, jednu za druhou, hocktorá je prišla na um. Po čase sa domov dovalili deti.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Peťko ešte skôr, než za sebou zabuchli dvere. Prekvapene sa k nemu otočila.

„Prečo prišli? Koho hľadajú?“

„Koho by hľadali, pán žandár,“ odpovedala pobavene. „Prišli po vianočný stromček.“

„Im ho Ježiško nepostavil?“ spýtala sa Emka a čakala, kým jej mama pomôže vyzuť zasnežené kapce.

„Asi na nich tento rok zabudol,“ povedala pokojne a vyzliekala jej huňatý kabátik. „To sa stáva, keď je niekto zlý.“

Obaja sa špokojne zasmiali, svoj stromček dobre videli. Chvíľu okolo neho poskakovali a očami hltali dobroty povesené na konároch. Potom nazreli do hrncov na peci, poskakovali okolo stola, kde stále ležala hruda čokolády určená na roztopenie. Položartom, polovážne ich od nej rukami odháňala. Napokon im navrhla, aby jej s čokoládou pomohli. S tichým pobavením sledovala, ako ju balia a občas z naberačky zlíznu neexistujúcu kvapku, ktorá sa už-už mala skotúľať na zem.

Do večere zostával ešte čas. Dokončila prípravy, umyla riad, upratala stôl a rozprestrela sviatočný obrus. Vonku sa rýchlo stmievalo. Zapálila kahance visiace na stene, položila na stôl hrnce a taniere, potom príbory a svietnik so sviečkami. V teplej vode dôkladne umyla deti, po nich seba. Oboch obliekla do sviatočných šiat a prísne im prikázala, aby sa už ničoho nedotýkali.

Potom vzala lavór so špinavou vodou a vyšla s ním na priedomie. Väčšinu vody vyliala rovno do snehu, zvyškom v lavóre ešte zatočila, aby do seba stiahla nečistoty. Napokon ju mohutným náprahom vyliala. Vonku medzitým riadne pritiahlo. Kvapky sa v mrazivom vzduchu okamžite menili na paru a za drevený plôtik už dopadli ako ľadové kryštály.

Vrátila sa dovnútra a konečne sa do sviatočného prezliekla aj ona. Pred večerou sa pomodlili. Potom zasadli k jedlu. Deťom svietili oči a hltavo zjedli všetky dobroty, ktoré pre ne pripravila. Po večeri sa znovu pomodlili. Začala spratávať zo stola a tešila sa, že si konečne sadnú a budú mať chvíľu pre seba.

Vtom ich zvonku prekvapil hlasný šramot. Naliehavé, krátke, rázne buchnutie na dvere. Nie vo výške pása, ale zdola. Kopol niekto do dverí? Nebol to obyčajný buchot. Po chrbte jej prešli zimomriavky. Deti stíchli a v náhlom tichu na ňu vyľakane hľadeli.

Čo sa deje?

Vstala a bez toho, aby si to uvedomila, si uhladila zásteru a prečesala vlasy. Čakala. Už sa začínala presviedčať, že sa im to všetkým len zazdalo, keď sa zvuk zopakoval. Nadýchla sa a prudko pristúpila k dverám. Zovrela kľučku, chvíľu váhala, potom ich rázne otvorila.

Vo dverách nik nestál. Pohľad jej skĺzol dolu. Len s vypätím všetkých síl zadržala výkrik.

Zo zeme na ňu civela čierna tvár, trčiaca z torza niečoho, čo kedysi bývalo ľudským telom. Zakryla si ústa. Nezakričala, hoci jej horúčava zaliala hlavu až po končeky vlasov.

„Rýchlo!“ vykríkla napokon smerom dovnútra.

Úplne zabudla, že v dome sú len dve malé deti. Panika jej ochromila myseľ. Slová nepatrili im, ale niekomu, kto v dome už celé mesiace chýbal. Deti to však nevedeli. Zmeravené hrôzou sa pohli k dverám. Až keď stáli za jej chrbtom, spamätala sa, otočila sa k nim a skríkla, aby utekali preč.

Neskoro.

Obaja v hrôze hľadeli do tváre, ktorú už nečakal žiadny zajtrajšok.

Magut 

„Poradný chlap nenechá v štichu tri malé deti,“ vyhlásila Šarlota úsečne a uchlipla z pohára. Pohyb trval tak krátko, že sa Stanek v duchu spýtal sám seba, či sa tekutina vôbec dotkla jej pier. Možno to bol len bezmyšlienkovitý pohyb ruky v rozčúlenom afekte. Pery mala stisnuté tak pevne, až sa mu zdalo, že jej musia každú chvíľu zblednúť.

„Prestaň, Šarlot,“ zopakoval Jakub už po niekoľký raz. Po celý čas, čo tu sedeli, hľadel na leštenú lazúru stola v Dolphin Family, kam sa po obrade presunuli.

„Je to pravda!“ vystrelila bojovne Anna. „Život s ním bolo hotové peklo. Nikdy, ani raz, nevydržal byť triezvy viac než pár dní po sebe!“

Stanek vedel, že to nie je pravda, no mlčal. Mal pocit, že Jozefa začal spoznávať až teraz – po tej fatálnej nehode. Poznal ho takmer desať rokov. Pracovali pre rovnakú spoločnosť, hoci na odlišných pozíciách. Jozef bol neprehliadnuteľný. Mal charizmu, ktorá mu nedovolila splynúť s davom, aj keď sa o to zo všetkých síl snažil. S hlbokým hlasom, obrovskou postavou a svojským vystupovaním bol vždy na očiach.

Podľa Staneka inteligentný, (s dobrou angličtinou, nevraviac o poľštine), mohol robiť kdekoľvek, dokonca si budovať kariéru. Zostal však verný drevu – vraj mu pripomínalo domov. Niektoré témy nikdy neotváral. Iné, naopak, vytahoval až príliš často. Občas sa dostal do konfliktu s tým či oným chlapom, nikdy však nešlo o nič vyslovene vážne. A teraz, keď už medzi nimi nebol, Stanek počúval príbehy o úplne inom mužovi, než akého poznal on. 

Pre všetkých to bolo nepríjemné. Na cintoríne stáli Sofia, obaja jej chlapci a malá Aleksandra, všetci v čiernom, mlčky hľadiac do zeme. Nik neprehovoril. Okrem dievčatka nik nevyronil ani slzu. Aleksandre sa po bledých lícach rinuli slané potoky, občas ich prerušila rúčkou a prudkým trhnutím hlavy, keď potiahla nosom. Chlapci mlčky civeli do zeme, matka rovnako.

Po obrade sa presunuli do Delphin’s, na kar. Bolo to tiché, ťaživé spomínanie. Sofia s deťmi odišli hneď, ako sa dalo. Na pohrebinách nebolo veľa ľudí – obsadili štyri zo šiestich boxov. Po polhodine zostali len oni. Šarlota vyzerala, akoby bola od začiatku jednou nohou na odchode, no celý čas sedela zaborená v koženkovom kresle. Ani raz neodskočila na toaletu, hoci inokedy sa sťažovala na slabý mechúr.

„Občas si vypil,“ pokúsil sa Jakub o obranu. „Veľa chlapov pije po tom, čo zažili. Nie je ľahké sa s tým vyrovnať.“

„Občas?“ Anne stúpalo Bailey do hlavy.. „Nech pil prečo chcel, nemal právo správať sa k Sofii tak, ako sa správal, Jakub, preboha!“

Jakub stále nezdvihol zrak. „Nebol zlý človek, Anna.“

„Povedz to mojej sestre,“ odfrkla Šarlota. „Nikdy nevedela, čo príde. Čím dlhšie trvalo ticho, tým väčší mala strach. A potom búm – a mala som ich na týždeň u seba, lebo by ich bol pozabíjal!“

Stanek neveriacky civel na Šarlot. Hľadel na jej pery. Možno len predstierala, že pije. Možno jej alkohol vôbec nechutil a všetko len hrá. „Ako pozabíjal?“ položil nakoniec pomerne hlúpu otázku.

Šarlota mu pohľad opätovala. „Viem, že ste boli kamoši, Stanek. KAMOŠI. Možno si myslíš, že si ho poznal. Nepoznal.“

„Viem, že občas uhol,“ povedal naoko pokojne a pozrel jej do belasých očí, plávajúcich dnes v nenejasných bielych okrajoch. „Nebol však agresor. Teda… cez čiaru agresor, vieš čo myslím. A v práci nepil.“ dodal akoby na ospravedlnenie na záver..

„Mal výpadky,“ pridal sa Jakub a prvý raz po dlhej chvíli zdvihol pohľad od stola. „Ale netrvali dlho. A potom ho to mrzelo. Okrem toho je už tam…“ Pozrel hore. „Zaslúži si pokoj.“

Ozvalo sa ostré prsknutie. Anna. Ak chcela povedať ešte niečo, nepovedala. Zahryzla si do jazyka. Nastalo dlhšie ticho. Čašníčka priniesla ďalšie kolo.

„Máš pravdu,“ povedala napokon Anna. Z krabičky na stole vytiahla dve cigarety a pripálila sebe aj Stanekovi. Jakub nefajčil. Šarlota držala vyhasenú cigaretu nehybne medzi prstami. už asi 15 minút

„Povedz mi, Stanek,“ Anna vyfúkla dyma a obrátila sa k nemu. „Ako blízki ste si boli?“

„Nemal povahu, ktorú by si každý obľúbil,“ vyhol sa odpovedi. „Jeho prácu sme rešpektovali.“

„To vieme,“ krátko sa zasmiala Šarlota. „Makač bol výborný.“ Všimla si, že opäť fajčia. Pozrela na svoj ohorok a silno ho zatlačila do popolníka.

Stanek zatúžil po uvoľnenejšej atmosfére.

„Myslím, že sme si v niečom rozumeli. Neboli sme priatelia, ak máš na mysli to. Ale poznali sme sa dosť dôverní na to, aby mi rozprával o veľkej časti svojho života. O tom, čo bolo pred vojnou aj počas nej.“

„Stanek,“ povedala Anna. Pozrel na ňu.

„Nevedel sa cez to preniesť“, dodal Stanek, ale cítil, že sa opäť ocitol na tenkom ľade.

„Zasa tá vojna,“ zamrmlala Šarlota.

„Áno, Šarlot!“ otočil sa nervózne na Šarlot. „My sme si čupeli v bezpečí v Amerike. On bojoval proti fašistom.“

Šarlota prekrútila oči.

„Zimy prespávali v studenom krmelci, v tých najväčších mrazoch. Celé dni bez jedla. Každý deň s predstavou, že sa zjavia a postrieľajú ťa. Asi si nevieme predstaviť, čo prežívali, videli a zažili.“

„Rozprával ti aj o tej prestrelke?“

„Tej na Vianoce?“

Prikývla.

„Áno.“

„A povedal ti, ako to bolo?“

„Samozrejme.“ Stanek bol čoraz neistejší. „Čo tým chceš povedať?“

„ Priznal sa ti, že to jeho partizánčenie bolo trochu..“ chvíľu hľadala správne slovo, „trochu kontroverzné? Že tých desať Nemcov, ktorí ich v tej búde malo prekvapiť, bolo v skutočnosti 10 neozbrojených maďarských zbehov? A že na tých úbožiakov v skutočnosti pustil paľbu on? Rozprával ti, ako ich aj s kamarátmi do jedného postrieľali a aby toho nebolo málo, hodili všetkých do ohňa nech ich telá zhoria a nedajú sa identifiovať? A vieš milý môj, kvoli čomu to všetko urobil? Kvôli proviantu a zopár zasratým bakovkám!“

Hľadel na ňu. Zrazu vyzerala o desať rokov staršie, no aj desivejšie a silnejšie.

„Teraz táraš,“ povedal napokon ticho.

„Povedal ti, kto za tym všetkým bol? Kto celé šialenstvo vymyslel? Kto svojich kamarátov nabaláchal, aby do toho šli s ním? Kto bez mihnutia oka zmárnil deväť životov? On ich nezabil z núdze, hlúpy Stanek, on ich zabil pre peniaze! Pre niekoľko posratých papierikov!“ 

„To sú výmysly,“ vyhŕklo z neho. Pozrel na ostatných. Mlčali.

„Taká je pravda Stanek o najlepšom predákovi na tej vašej poondenej píle! Poznali ste sa 10 rokov a vieš o ňom hovno! Sofii sa s plačom spovedal vždy, keď mal, ožratý ako bernardín, tie svoje depresívne chvíľky! Nenávidela ho Stanek! Buď ju bil, alebo plakal ako malé, sopľavé decko. 

„To nie je pravda,“ zamrmlal Stanek a pozrel na Jakuba.

„Idiot!“ skríkla Šarlot. „Už sa z neho konečne preber! Bol to vrah! Zastrelil ich ako psov! Potom hodili na oheň! A korisť si rozdelil! Vraj to bola odplata za to, že im Nemci vyrabovali osadu! Bezbranných chlapov, ježišikriste! Taký to bol hrdina! Čo myslíš, prečo zdrhol za mláku? Jeden z Maďarov prežil! Kým ho Nemci chytili a odovzdali popravčej čate, všetko rozpovedal. Jozef ako bojovník za slobodu? Haha! Keď prišli Rusi, niektorí z kumpánov sa pridali k vojsku prenasledovať Nemcov. Hrdinom sa predsa hriechy odpúšťajú! Tvoj Jozef neurobil ani to! Mal úžasnú schopnosť vyhýnať sa spravodlivaosti. Ešte aj v oslobodzovacom vojsku zobrali vojaci spravodlivosť do rúk a s páchateľmi sa porátali po svojom, guľkou do hlavy! Jozef však samozrejme unikol! Tvoj pán odvážny ušiel aj vlastným a radšej bežal preplávať oceán a spraviť zo života peklo mojej sestre. Taká ja pravda!“

Sedeli mlčky v čiernych koženkových sedačkách nenápadnej reštaurácie pri ceste neďaleko Broadway Avenue v Bedforde, Ohio. Pohľady im blúdili po miestnosti. Po stole.

„Páni,“ povedal napokon Stanek. Dopil pohár, poďakoval, vstal a zamieril k dverám. Anna sa zdvihla a nasledovala ho. Šarlota si zapálila ďalšiu cigaretu a unavene kývla na čašníčku.

Dovetok 

„Toho istého dňa (24. december 1944) večer v chate pre lesných robotníkov pri vtedajšej osade Štvrtocká Píla patriacej do Hrabušíc (pri Poprade) jeden partizán zavraždil asi 13 maďarských vojakov, ktorí sa mu vzdali, zrejme preto, aby sa zmocnil ich väčších zásob potravín. Dňa 25. decembra zomrel posledný človek z tejto skupiny, ktorý bol predchádzajúci deň ťažko ranený.“

Zmienka o udalosti v Pieckach, ktorú citujem vyššie, vyšla v roku 1983. Akurátnejší opis však podľa môjho názoru podáva zápis obecnej kroniky v Hrabušiciach z roku 1952:

„Na Vianoce 1944 bolo neznámym páchateľom zavraždených a upálených desať maďarských vojakov. Zavraždení maďarskí vojaci mali so sebou väčšie zásoby potravín a peňazí. Išli od Stratenej a zastavili sa na osade Píla, odkiaľ mali ísť do Hrabušíc, kde mali byť ubytovaní. Čin bol vykonaný v chate, vzdialenej od osady Píla asi na 3/4 (trištvrte) hodiny. Jeden z týchto vojakov sa zachránil. Dovezený bol na veliteľstvo v Dobšinej a po vypočutí odstrelený ako vojenský zbeh. Páchateľ, poťažmo páchatelia neboli zistení lebo vyšetrovanie nebolo na ten čas aktuálne. Mŕtvi maďarskí vojaci sú pochovaní na hrabušickom cintoríne.“

Zločiny proti ľudskosti boli na Slovensku počas druhej svetovej vojny páchané oboma stranami. Zverstvá páchané fašistami sú dobre zdokumentované, Podobné skutky spáchané  sovietskou armádou, partizánmi, či dokonca slovenskými povstaleckými jednotkami, boli po vojne na dlhé roky tabuizovanou témou. Bezbrehé a často krát násilné správanie „hôrnych chlapcov“ si však na území Slovenska vyžiadalo stovky, ak nie tisíce životov. Len málo zo zločinov, spáchaných v tej dobe, boli prešetrovaných a po vojne sa za udalosťami urobila hrubá čiara. Vinníci tak zostali v drvivej väčšine nepotrestaní a na povrch sa dostávajú až po rokoch.

Tak tomu bolo aj v našom príbehu. Chata, ktorá tvorila kulisu strašnej udalosti, dnes už samozrejme neexistuje. Cesta, ktorá ku nej vedie, zarástla stromami, z drevených stavov, ktoré tvorili cestu ponad kaskády, zostali len biele, vápenou škrupinou pokryté pripomienky tej doby. Dodnes sú viditeľné aj hlboké brázdy vystrieľané do strmého kamenného chrbta hory, ktorý kedysi slúžil ako ťažobná cesta. 

Podľa pamätníkov a toho, čo som mal možnosť zaznamenať, Božie mlyny v niektorých prípadoch predsa len mleli. Život iniciátora celej akcie sa vraj skončil náhle. Po tom, čo sa o niekoľko mesiacov pripojil k postupujúcej armáde v oslobodzovacích bojoch, ho niekto z vlastných zozadu zastrelil. Dôvodov mohlo byť viacero a nemuselo ísť výlučne o ten, ktorý som naznačil v príbehu. 

Ďalší z páchateľov z obavy pred spravodlivosťou ušiel do zámoria; jeho ďalší osud zostáva neznámy, poslúžil mi však ako „hrdina“ záverečnej časti príbehu.

Po skončení bojov a celej vojny sa však pripravovala aj iná, prekvapitvá pomstva. Podľa ústneho podania sa mali potomkovia obetí prísť pomstiť za smrť svojich blízkych priamo na osadu Hrabušická Píla. Napokon sa tak nestalo — nerozvážny čin bol odhovorený a domy, ktoré mali ľahnúť popolom, zostali stáť ešte niekoľko ďalších rokov.

Mená deviatich padlých maďarských vojakov sú známe: Molnár Sándor, Kiss Imre, Kenyeres Ferenc, Tóth Lájos, Badida György, Csernega János, Kallai János, Bszto Imre, Orosz Károly. Ich hrob je umiestnený na cintoríne v Hrabušiciach. 

Ako sa volal onen desiaty vojak, popravený ako zbeh nemeckými jednotkami, neviem. 

Mená potenciálnych páchateľov tohto činu sa šepkajú ešte aj dnes. Zverejňovať ich však nebudem. Po dlhých 80 rokoch by som škodil už len ich potomkom. Považujem však za dôležité nedovoliť, aby sa na udalosť úplne zabudlo. 

Zdroje: 

• Obecná kronika obce Hrabušice, str. 6
• Jozef Džadoň, „Stalo sa na Vianoce…,“ Slobodné Slovensko, č. 6 (1983).
• Ústne podávané spomienky na udalosti 
• https://mobec.sk/photos/hrabusice/785.jpg